Dnešný oslávenec: Jacques Yves Cousteau

Francúzsky námorný dôstojník, oceánograf, výskumník, potápač, ekológ, fotograf, filmár a spisovateľ. Vynálezca akvalungu, milovník prírody, priekopník ochrany morí a života v nich, člen Académie française, popularizátor vedy a extrovertný showman. Človek, ktorý zmenil pohľad ľudí na more a život v ňom a ktorému viac než komukoľvek inému vďačíme za dnešný stav a rozšírenie športového potápania.
Narodený 11. júna 1910 v Saint-André-de-Cubzac (Francúzsko), zomrel 25. júna 1997 v Paríži.

0611-cousteau-01

Jacques Yves Cousteau (Zdroj)

Časť detstva strávil s rodinou v USA. Vyštudoval francúzsku námornú akadémiu, jeho sotva začatú kariéru u námorného letectva ukončila autohavária, po ktorej sa začal zaujímať o more. Pred druhou svetovou vojnou pracoval pre spravodajskú službu francúzskeho námorníctva (bol vyslaný do Číny, Japonska i ZSSR). V roku 1936 mu priateľ Philippe Tailliez, jeden z priekopníkov potápania, požičia svoju novinku – potápačské okuliare. Cousteau je nadšený a potápanie sa stáva jeho celoživotnou láskou a vášňou.

V roku 1937 si po krátkej známosti berie Simone Melchior(ovú), ktorej rodina má k moru tiež blízko (jej otec i obaja starí otcovia boli admiráli) a tá sa stáva nielen jeho manželkou, ale aj dlhoročnou blízkou spolupracovníčkou – sprevádza ho na takmer všetkých výpravách (často ako jediná žena na palube).

Ale to predbieham. Vráťme sa na chvíľu naopak do minulosti:
Už zo staroveku poznáme pokusy o zhotovenie prístroja či zariadenia, ktoré by človeku umožnilo zotrvať dlhší čas pod vodou. Starí Gréci poznali potápačský zvon – zospodu otvorenú nádobu, naplnenú vzduchom. Ten ale mal značné obmedzenia – pobyt pod vodou mohol byť síce dlhší než pri jednoduchom zadržaní dychu, ale viac než približne 15 minút trvať nemohol (potom sa už vzduch „vydýchal“). Inou cestou sa vydal renesančný génius Leonardo da Vinci, ktorý navrhol potápačskú prilbu z pevnej kože, ktorá mala odolávať tlaku vody a mala mať dýchaciu trubicu s korkovým plavákom na konci (Leonardo svoj vynález nikdy nezostrojil, takže neprišiel na to, že potápač by sa už niekde v hĺbke okolo dvoch metrov zadusil, lebo tlak okolitej vody by mu pľúca, naplnené vzduchom s normálnym atmosférickým tlakom, stlačil tak, že by sa nevládal nadýchnuť). Koncom sedemnásteho storočia (presne v roku 1691) zdokonalil potápačský zvon Edmund Halley (ak vám je toto meno známe, nemýlite sa – je to ten astronóm, ktorý prišiel na to, že kométy sa k nám vracajú, a tak tá najslávnejšia z nich dnes nesie jeho meno). Najprv pripojil k zvonu nádoby so vzduchom (s otvormi v dnách, ktorými dovnútra vnikala voda a vzduch stláčala), z ktorých si ho potápači mohli pripúšťať, a potom vymyslel malý prenosný zvon, dýchacou hadicou spojený s hlavným. Tento malý zvon si potápač pripevnil na hlavu a mohol tak podnikať samostatné „výlety“ – a to už bol vlastne prvý potápačský skafander.

0611-cousteau-02

John Lethbridge a jeho skafander. (Zdroj)

Ďalší pokrok priniesol začiatkom 18. storočia Angličan John Lethbridge, ktorý v roku 1715 vyvinul skafander, pozostávajúci z dubového suda (vystuženého kovovými obručami), z ktorého trčali kožené rukávy. Do mora ho spúšťali káblom a vzduch v sude mu stačil na polhodinový ponor; potom ho asistenti vytiahli, napumpovali do skafandra čerstvý vzduch a takto dokázal pracovať pod vodou až šesť hodín (pričom dosiahol maximálnu hĺbku 22 metrov). Bol síce stále v polohe hlavou dolu, ale zrejme mu to za to stálo – živil sa predajom pokladov, nájdených vo vrakoch lodí.

O sto rokov neskôr, v roku 1819, vytvoril Augustus Siebe (pôvodne pruský delostrelec, ktorý sa po bitke pri Waterloo presťahoval do Británie) niečo, čo už dosť spĺňa predstavu potápačského obleku (hlavne vďaka Julovi Vernovi, ktorého knižky sú takýchto skafandrov plné) – gumený vodotesný oblek s medenou kuklou (a olovenými topánkami). Jeho skafander prispel aj k vedeckému poznaniu – francúzsky profesor zoológie Henri Milne-Edwards v ňom ako prvý vedec v histórii v roku 1844 priamo skúmal morské dno. Stále však boli potápači spojení s hladinou vzduchovou hadicou a záchranným lanom, takže ich pohyb bol obmedzený. Toto obmedzenie odstránili až v roku 1865 Francúzi Benoit Rouquayrol a Auguste Denayrouze, ktorí dali potápačovi na chrbát kovovú nádobu so stlačeným vzduchom, opatrenú regulačným ventilom, takže potápač si mohol púšťať vzduch podľa potreby. Bohužiaľ sa ich snaha nestretla s veľkým úspechom, lebo vtedajšia technológia ešte nezvládala výrobu nádob, ktoré by odolali tlaku vody vo väčších hĺbkach.

A tu sa vraciame k dnešnému oslávencovi, ktorý sa v tridsiatych rokoch 20. storočia začína venovať potápaniu. Spolu so skupinou priateľov vyvinuli už spomínané potápačské okuliare, plutvy, ale aj harpúny na stlačený vzduch. Okrem toho robili pokusy s rozličnými druhmi „podmorských pľúc“ – dýchacími prístrojmi, využívajúcimi obvykle čistý kyslík. Cousteaovým zámerom bolo skonštruovať prístroj, ktorý by automaticky reguloval tlak vzduchu podľa potreby potápača.

0611-cousteau-04

Cousteau a Cagnan. (Zdroj)

Pokusy skupiny nadšencov síce na čas prerušila druhá svetová vojna, po obsadení Francúzska Nemcami sa k nim však na brehu Stredozemného mora vrátili. A práve vojna im napokon paradoxne pomohla – kvôli nedostatku benzínu začali viacerí automobiloví konštruktéri robiť pokusy s alternatívnymi palivami a jeden z nich, Émile Cagnan, vyvinul nasávací ventil, automaticky regulujúci prívod svietiplynu do automobilového motora. A keďže zhodou okolností pracoval vo vojenskom podniku, ktorému šéfoval Cousteauov svokor admirál Melchior… skrátka, Cousteau zbadal, že to je práve to, čo hľadá a v roku 1943 už skúša prvú verziu automatického regulátora v rieke Marne naďaleko Paríža. Prvá skúška síce nedopadla najlepšie (prístroj fungoval bez väčších problémov, kým sa Cousteau nepostavil pod hladinou na hlavu, potom sa prívod vzduchu zablokoval), ale „detské choroby“ svojho vynálezu tí dvaja rýchlo vyliečili a v júni 1943 sa ho Cousteau rozhodol vyskúšať v mori. Pokus sa uskutočnil v konšpiračných podmienkach (nezabúdajme, že Francúzsko bolo obsadené Nemcami a tí sa tiež – neúspešne – snažili zdokonaliť potápačské prístroje, ktoré ich potápačom umožňovali ponory do hĺbky maximálne 12 metrov), Cousteau to popisuje takto: „Nijaké deti neotvárali vianočný darček dychtivejšie než my, keď sme rozbaľovali náš prvý akvalung. Našli sme zostavu troch stredne veľkých valcov so stlačeným vzduchom spojených s regulátorom vzduchu, veľkým ako budík. S týmto prístrojom na chrbte, vodotesnou maskou na očiach a na nose a gumenými plutvami na nohách sme zamýšľali voľne ako ryby brázdiť morské hlbiny.“

0611-cousteau-03

Cousteau s prvým akvalungom. (Zdroj)

Cousteau ako vynálezca a vedúci skupiny si nový prístroj ide vyskúšať prvý. Fréderic „Didi“ Dumas (uznávaný za najlepšieho športového potápača Francúzska) a Cousteauova manželka Simone sú nablízku, je síce otázne, či by mu pri poruche mohli pomôcť – ale on pomoc nepotrebuje: „Dýchal som sladký, ľahký vzduch. Keď som vdýchol, bolo počuť jemné zapísknutie, pri vydýchnutí sa ozval slabý šumivý zvuk bublín. Regulátor upravoval tlak presne podľa potreby. (…) Skúšal som robiť všetky možné pohyby: premety, kotrmelce a vývrtky. Stál som dolu hlavou na jednom prste a nemohol som sa zdržať smiechu. Nič, čo som robil, nezmenilo automatický rytmus prívodu vzduchu. Oslobodený od tiaže a vztlaku poletoval som v priestore… Zišiel som do 18-metrovej hĺbky. Boli sme tu veľa ráz bez dýchacích prístrojov, pravda, na okamih, a nevedeli sme, čo sa deje pod touto hranicou. Ako hlboko sa môžeme potápať s týmto čudným prístrojom?“ O pár dní sa už bežne potápajú do hĺbky 30 metrov, v októbri 1943 dosiahne Dumas hĺbku 63 metrov – a ako „vedľajší produkt“ objaví hlbinné opojenie, nebezpečný jav, keď potápač v hĺbke stráca sebakontrolu a v stave podobnom opitosti sa správa nepredvídateľne (sú známe prípady, že potápač si odopol a odhodil dýchací prístroj, prípadne ho chcel dať okoloplávajúcej rybe v snahe zachrániť ju pred zadusením – neskôr sa ukázalo, že pôvodcom tohto stavu je dusík, preto sa dnes na hĺbkové ponory používa namiesto neho hélium).

0611-cousteau-08

Cousteau s akvalungom. (Zdroj)

Do konca druhej svetovej vojny ešte Cousteau stihol sprostredkovať jednania medzi francúzskym vojenským námorníctvom a Spojencami (ktorých výsledkom bolo znovuzapojenie francúzskeho námorníctva do protinemeckých operácií), zorganizovať „záťah“ na talianskych špiónov, pôsobiacich vo Francúzsku, rozhádať sa s bratom Pierre-Antoinom, ktorý sympatizoval s fašizmom a kolaboroval s pronemeckou vládou, a napokon natočiť dokumentárny film o potápaní k lodným vrakom. Za svoju činnosť počas vojny dostal viacero vyznamenaní, vrátane Vojnového kríža, Veľkríža Národného radu za zásluhy a hodnosti komandéra Čestnej légie.

Po skončení vojny si spolu s Cagnanom nechali akvalung patentovať – a športoví potápači ho bez výraznejších zmien používajú dodnes. Okrem toho, keď premietol svoj film o lodných vrakoch na ministerstve námorníctva, bol poverený zorganizovať skupinu potápačov na záchranu lodí, potopených počas vojny. Zakladá teda Skupinu pre podmorské štúdie a výskum a jej rámci sa okrem prieskumu potopených lodí venuje aj zneškodňovaniu nevybuchnutých mín.

V lete 1947 sa pokúsi prekonať Dumasov hĺbkový rekord (jeho cieľom je zostúpiť popri vodiacom lane do hĺbky 90 metrov), a zažije pri tom svoje prvé hlbinné opojenie. Neskôr na to spomína takto: „Visel som bezmyšlienkovito na povraze. Pri mne stál usmievajúci sa bystrý muž, moje druhé, celkom nezávislé ja, a zlostne sa uškŕňal na úbohého potápača. Čas ubiehal. Bystrý chlapík prevzal nado mnou vládu. Rozkázal mi pustiť sa povrazu a pokračovať v zostupe.“ Plánovaných 90 metrov napokon úspešne dosiahol.

0611-cousteau-09

Calypso. (Zdroj)

V roku 1949 odchádza z francúzskeho námorníctva a rozhodne sa venovať vedeckému výskumu a ochrane morí a oceánov. Filantrop Thomas Loel Guiness mu za symbolický jeden frank ročne prenajme bývalú mínolovku Calypso, ktorú Cousteau prestavia na oceánografickú základňu a 24. novembra 1951 sa s ňou vydáva na prvú plavbu – do Červeného mora. Od tohto dátumu začína Cousteauov životný bádateľský program zameraný na záchranu vzácneho podmorského bohatstva.

V roku 1952 objavuje pri Marseille starú grécku loď s 3000 amforami (potopenú okolo roku 230 pred Kristom). Tento nález je považovaný za začiatok podmorskej archeológie ako samostatnej disciplíny, zároveň pri prieskume tohto vraku Cousteau prvýkrát použil podmorskú televíziu. Neskôr vyvíja ďalšie pomôcky, uľahčujúce podmorský výskum – podvodné „skútre“ a „taniere“, poháňané vodnými dýzami, aj podvodné fotoaparáty máme dnes hlavne vďaka nemu.

0611-cousteau-10

Podvodný tanier na palube Calypso. (Zdroj)

V roku 1956 získava Cousteauov „Svet ticha“ Zlatú palmu na festivale v Cannes – ako prvý dokumentárny film v histórii. O rok neskôr ten istý film získava Oscara („Za Svet ticha sme získali toľko peňazí, že sme s nimi vystačili až do roku 1972.“ – spomínal Cousteau) – neskôr sa to podarilo ďalším dvom jeho filmom, „Príbeh zlatej rybky“ (1959) a „Svet bez slnka“ (1964).

0611-cousteau-11

Plagát k filmu Svet ticha. (Zdroj)

V prvej polovici 60-tych rokov sa venoval myšlienke podmorských domov, postavil a prevádzkoval podmorské stanice Conshelf I až III, v ktorých potápači dlhodobo žili a pracovali. Jeho snom bol „homo aquaticus“, je autorom myšlienky potápania s pľúcami naplnenými sterilnou plastickou hmotou, zatiaľčo kyslík by bol dodávaný miniatúrnym zariadením priamo do krvného obehu. Neskôr uvažoval o dýchaní pod vodou s pľúcami naplnenými tekutinou. Praktické pokusy s touto koncepciou následne podnikol Johannes Kylstra, ktorý naplnil polovicu pľúc hlbinného potápača soľným roztokom (druhú polovicu na dobu pokusu vyradil z prevádzky); potápač „dýchal“ túto kvapalinu takmer hodinu, pričom podľa vlastných slov „necítil žiadne problémy“.

0611-cousteau-12

Calypso pred Oceánografickým múzeom v Monaku. Cousteau bol v rokoch 1957–1997 jeho riaditeľom. (Zdroj)

V roku 1973 zakladá Cousteau Society for the Protection of Ocean Life (spoločnosť pre ochranu oceánskeho života), ktorá má dnes vyše 300.000 členov.

0611-cousteau-14

Cousteau so svojimi synmi – Philippom a Jeanom-Michelom. (Zdroj)

0611-cousteau-15

Next Generation – Jean Michel Cousteau s deťmi Fabienom a Céline. (Zdroj)

So svojou Calypso brázdil svetové moria a oceány až do polovice 90-tych rokov. V posledných rokoch života rozšíril svoj záujem aj na svetové rieky a jazerá. Spolupracovníkmi sa mu stali aj jeho deti (mladší syn Philippe, ktorý bol všeobecne považovaný za jeho nasledovníka, však zahynul v roku 1979 pri leteckej havárii), dnes v jeho diele pokračuje druhá manželka, deti i vnúčatá (aj keď teda jeho najstarší syn Jean-Michel si so svojou macochou Francine, Cousteauovou druhou manželkou, nevedia prísť na meno :-/ ). Kapitán Cousteau zomrel v roku 1997, dva týždne po svojich 87. narodeninách.

0611-cousteau-16

Kapitán Cousteau pláva s delfínmi. (Zdroj)

*

Cousteauove spomienky z knihy „Svet ticha“ som citoval podľa knihy „Na hraniciach Zeme“ (autori Thayer Willis, Geoffrey Hindley, Carl Proujan), Mladé letá, Bratislava 1983.


P.S. Naši pravidelní návštevníci vedia, že platenú reklamu v našej kaviarni nenájdu. Tú neplatenú si ale výnimočne dopriať môžeme – takže ak sa chcete dozvedieť informácie o používaní, výbere či údržbe potápačských okuliarov (i inej výstroje), skúste začať tu;-)


0611-cousteau-05

(Zdroj)

0611-cousteau-06

(Zdroj sa mi nájsť nepodarilo)

0611-cousteau-07

(Zdroj)

Komentáre

Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.

SV | 11. 6. 2013 Ut 14:18 |   [1]

to tu už tiež raz bolo, vlastne, ono to bolo u Sharkana ;-) a to je vlastne úplne jedno, furt dobré to je!

reagovať

SV | 11. 6. 2013 Ut 14:19 |   [2]

podvodný tanier má krásne zvedavé očičká! ;-)

reagovať

lojzo | 11. 6. 2013 Ut 14:25 |   [3]

[1] Človeče, ty sa nezdáš – vlčica, a pritom máš priam sloniu pamäť! ;-)

reagovať

SV | 11. 6. 2013 Ut 15:03 |   [4]

[3] nno ja som také prazvláštne zvířátenko 8-)

reagovať

SV | 11. 6. 2013 Ut 15:11 |   [5]

tá delfínková fotečka je krásna, hneď by som tam za nimi skočila! ;-)

reagovať

Jago | 11. 6. 2013 Ut 16:14 |   [6]

I já se pamatuji. A před oceánografickým muzeem v Monaku stojí jakýsi podvodní stroj, jen už si nepamatuji, jaký.

reagovať

kety | 11. 6. 2013 Ut 16:46 |   [7]

[6] Myslela jsem si, že to je jakási ponorka…

reagovať

Oby | 11. 6. 2013 Ut 16:52 |   [8]

Ty fotky z profilu jsou bezva. Zdá se, že nikdo z nových Cousteau generací doposud nedosáhl cyranovských proporcí jeho nepřehlédnutelného nosu. :-D

reagovať

quick | 11. 6. 2013 Ut 22:27 |   [9]

Lojzo, dík, ten pán mně byl vždycky sympatický.
Zvlášť jeho čepička. ;-)

reagovať

TlusŤjochweb | 11. 6. 2013 Ut 22:32 |   [10]

Vždycky jsem všechny jeho počiny sledoval se zatajeným dechem.

reagovať

lojzo | 12. 6. 2013 St 8:55 |   [11]

[9] K tej čapičke: V najnovšom čísle National Geographic píše James Cameron o svojej ceste do Mariánskej priekopy. Dovolím si kúsok odcitovať: „Vnější teplota klesla z 30°C na hladině na 1,7°C. Kabina se rychle ochlazuje a na vnitřní stěně se tvoří velké kapky. Mrznou mi bosé nohy, jimiž se opírám o ocelový poklop. V těsném prostoru mi trvá několik minut, než si navléknu vlněné ponožky a nepromokavé boty. Nasazuji si pletenou čepici, abych si chránil hlavu před studenou mokrou ocelí, a také, no dobře, také proto, abych vypadal více jako badatel.“ ;-)

reagovať

Ďuri | 12. 6. 2013 St 12:16 |   [12]

V detstve sa mi plietol s Cocteauom, až kým mi bolo vysvetlené, že tento sa potápa…v teplých…mo­riach.

reagovať

lojzo | 12. 6. 2013 St 13:23 |   [13]

[12] Ty beťár! ;-)

reagovať

SV | 12. 6. 2013 St 13:50 |   [14]

[12] a taky nežije so Jeanom Maraisom ;-)

reagovať

SV | 12. 6. 2013 St 13:51 |   [15]

[12] si hrozné zvíře! ;-)

reagovať

SV | 12. 6. 2013 St 13:51 |   [16]

[9] mne sa páčila Calypso

reagovať

SV | 12. 6. 2013 St 14:01 |   [17]

[11] btw, a čo potápniková Lojzosvorka? ;-)

reagovať

Pripojte svoj komentár!

Môžete používať Texy! syntax.

* Hviezdičkou sú označené povinné údaje.


Rubriky

Najnovšie komentáre

Fotogalérie

    Náhodná fotografia

    Prejdite na fotografiu Sáhibe, pojď se zvážit,

    Všetky fotogalérie


    Obľúbené adresy



    Služobný vchod