Dnešný oslávenec: Ladislav Mňačko

Slovenský spisovateľ, básnik a novinár, nazývaný aj „zúrivý reportér“, „slovenský Kisch“, či „červený Hemingway“.
Narodený 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukoch, zomrel 24. februára 1994 v Bratislave.

0129-ladislav-mnacko-01

Ladislav Mňačko (Zdroj)

V časoch budovanie rozvinutého socializmu som nepoznal Kunderu, Kohouta, Tatarku ani Havla, nepoznal som Plastic People of the Universe, Třešňáka ani Hutku. Vedel som, že existuje nejaký Škvorecký, nejaký Vaculík a poznal som „Say no to the devil“ Svatopluka Karáska… ale symbolom nezmyselnej komunistickej cenzúry a zároveň celej exilovej literatúry pre mňa boli dvaja ľudia – Karel Kryl a Ladislav Mňačko. Kryla som počúval na Hlase Ameriky (Slobodná Európa bola u nás doma väčšinou rušená do nepočúvateľného stavu), Mňačkova „Ako chutí moc“ kolovala medzi spolužiakmi (evidentne sme sa báli menej než rodičia ;-) ). Iróniou osudu tieto dve osobnosti zomreli v priebehu necelých dvoch týždňov, krátko po rozdelení Československa.

Mňačko sa síce narodil na Valašsku, ale už raného detstva žil v Martine a vo Vrútkach. Pracoval ako lekárnik a stavebný robotník. Po rozbití republiky a vzniku Slovenského štátu v roku 1939 sa pokúsil o útek do Sovietskeho zväzu, ale chytili ho, tak to o rok neskôr skúsil na opačnú stranu – aj tam ho chytili (na nemecko-holandských hraniciach) a dostal sa do koncentráku. Odtiaľ utiekol v roku 1944 a pridal sa k partizánom na moravsko-slovenskom pomedzí. Od roku 1945 bol komunistom, začiatkom 50-tych rokov patril k prominentným novinárom Rudého práva a Pravdy, potom pôsobil ako zahraničný dopisovateľ vo viacerých krajinách Európy i Ázie. Po Stalinovej smrti víta odhaľovanie zločinov režimu, v roku 1959 vydáva prvý, výrazne autobiografický román Smrť sa volá Engelchen, ktorý sa stáva bestsellerom.
V roku 1963 mu vychádza kniha reportáží Oneskorené reportáže, ktorá býva prirovnávaná k Solženicynovým knihám. Ako prvý z československých autorov v nej otvára tému tragických osudov ľudí počas vykonštruovaných politických procesov v 50. rokoch, píše o popravách a ďalších zločinoch.

Na jeseň 1967, sklamaný z postoja Československa k izraelsko-arabskému konfliktu emigruje do Izraela. Následne ho zbavili štátneho občianstva ČSSR, zobrali mu titul zaslúžilého umelca a vylúčili z KSČ. V marci 1968 sa však prekvapujúco vracia, aby podporil „pražskú jar“. Vydáva novelu Ako chutí moc, v ktorej sa zaoberá otázkami vplyvu moci na človeka. Kniha sa odohráva počas troch dní štátneho pohrebu nemenovaného štátnika, počas ktorého jeho dávny priateľ, fotograf Frank, spomína na mŕtveho a zamýšľa sa nad jeho premenou z úprimného a čestného revolucionára na bezcharakterného mocibažného funkcionára.

0129-ladislav-mnacko-02

Ladislav Mňačko (Zdroj)

21. augusta 1968, v deň okupácie, podpísal v priestoroch Zväzu slovenských spisovateľov spolu s Ladislavom Novomeským, Miroslavom Válkom, Vojtechom Mihálikom a ďalšími literátmi protest proti okupácii (ako asi viete, tí ostatní spomenutí svoj podpis neskôr odvolali a stali sa z nich nielen oslavovaní literáti, ale aj politickí funkcionári). O osem dní neskôr odchádza do Rakúska (sám hovoril, že rozhodujúcim podnetom preňho bolo, keď na podstavci akéhosi pomníku videl k heslu „Proletári všetkých krajín, spojte sa“ dopísané „lebo strelím“). „Do jednej tašky som si vložil holiaci strojček a niekoľko kníh obľúbených autorov. K tomu päť mojich kníh – Marxova ulica, Kde končia prašné cesty, Oneskorené reportáže, Ako chutí moc a Smrť sa volá Engelchen. Moja budúca manželka si do ďalšej tašky nahádzala spodnú bielizeň a do druhej ruky schytila kabelku. Potom som zavolal taxík a bez zbytočných slov som taxikárovi povedal: K rakúskej hranici! Je vylúčený zo Zväzu československých spisovateľov a vyškrtnutý z učebníc, jeho dovtedy cenené diela sú skartované.
Na požiadanie napísal niekoľko esejov pre Slobodnú Európu. Vrátili mu ich, že by mal byť ostrejší. To ale odmietol – „nebudem štekať spoza hraníc“. Na husákovskú „normalizáciu“ reaguje v roku 1972 satirickým románom Súdruh Münchhausen.

Do Československa sa vracia po revolúcii v roku 1989 už ako rakúsky občan, vehementne bojuje proti rozdeleniu republiky, po ňom sa ostentatívne sťahuje do Prahy. Onedlho nato umiera na zlyhanie srdca, paradoxne pri návšteve na Slovensku.

Pár ukážok z knihy Ako chutí moc:

Frank cvaká, cvaká takto už vyše dvadsať rokov, nacvakal už stovky, ak nie tisíce mikrofónov. Frank fotografuje mikrofóny, množstvo mikrofónov. A rečnícke pulty. Množstvo pultov. Pulty sú rovnaké a mikrofóny sa od seba len neveľmi líšia, sú stále tie isté, vyťahovacie, prispôsobiteľné pre malé i veľké postavy, len tváre a figúry za nimi sa jednostaj menia. Význačný človek bez mikrofónu, to nie je to pravé, neraz je to iba tuctová, bezvýrazná tvár, len mikrofón dodáva postave patričnú dôležitosť, tváre, podoby za mikrofónom sa jednostaj striedajú, menia, ale to nie je dôležité, v tlači len mikrofón vytvára potrebný kontakt medzi rečníkom a národom, verejný človek sa stáva verejným človekom, len keď ho vidia vyfotografovaného za mikrofónom, len potom sa mnohým zdá, že je povolaný iným čosi povedať, oznámiť, a že aj má čo povedať a oznámiť.

Potom sa to zrazu nedalo. Nie hocikto a hocičo sa smelo uverejniť. Každý obrázok, ktorý tlačová kancelária vydala, musel prejsť schvaľovacou komisiou. To ľudské remeslo muselo z práce kronikára nemilosrdne von. Kdeže, aby sa činiteľ usmieval! Má deravé zuby! Skúmali, či je ten a ten dostatočne v popredí pred ostatnými, menej významnými, či sa tvári dosť reprezentačne.

Zadíval sa na portrét na čiernom zamate. Ohromná zväčšenina. Portrét nie celkom verne spodoboval zosnulého. Mal už desať rokov, od tých čias sa kedysi hranté štátnikove črty zaguľatili. Ale štátnik mal ten portrét veľmi rád, iný nechcel. (…)
Frank naň vycvakal stovky obrázkov. Nevyhovovali, ani jeden nevyhovoval, štátnikovi sa zdalo, že na jednom vyzerá primäkko, na inom pritvrdo. Raz sa mu nepáčila výška čela, iný raz mal nevýrazné oči. O ktorejsi snímke sa vyjadril, že na nej vyzerá priveľmi civilne. Franka to zabávalo, cvakal vždy znovu a znovu, neúnavne. Už dávno mal to, čo chcel, o čom vedel, že sa bude páčiť, ale cvakal a cvakal, staval štátnika do neprirodzených póz, nútil ho strúhať grimasy, musíš sa usmievať, musíš vyzerať láskavo, ale len natoľko, aby úsmev nezatlačil rozhodnosť a pevnosť čŕt, len taký náznak úsmevu… a vyžehli si čelo, začínaš mať vrásky… a dívaj sa do diaľky, to personifikuje naše perspektívy… tak, pevne, isto, do diaľky… napred…
Och, Frank vedel, čoho všetkého sú ľudia schopní pre jeden portrét.
Ktorúsi bláznivú herečku raz presvedčil, že najsústredenejší výraz dostáva človek na záchode. Keď to vyvolal, sám začal dumať, že čosi na tom je.
Celé dva mesiace navštevoval štátnika v rezidencii. Keď ho to omrzelo, vytiahol z obálky prvú snímku, ktorú pri tej príležitosti urobil. Štátnik žiaril.
„Vidíš, stálo to za tú námahu…“
Portrét bol dobrý, spĺňal všetky očakávania a všetky štátnikove predstavy o sebe. Bol vážny, ale čímsi láskavý, mladý, ale múdry, tvrdý, ale veľkorysý. Osobnosť.
Nečakane vysoký honorár, ktorý prišiel poštou, poslal Frank naspäť.

Komentáre

Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.

Tlusťjochweb | 29. 1. 2013 Ut 8:47 |   [1]

Četl jsem i „Noční rozhovor“.
Myslím, že Mňačko by se měl číst stále.

reagovať

Ďuri | 29. 1. 2013 Ut 10:42 |   [2]

V knižnici mojich rodičov sa Oneskorené reportáže krčili v druhej rade za inými knihami, vraj aby nebol Mňačko na očiach. Bol tam v dobrej spoločnosti ako napr.Doktor Živágo či Masarykova Světová revoluce a iní. Dodnes nechápem túto knižnú ostýchavosť mojich predkov, jednak preto lebo ku nám nikdy žiadne návštevy nechodili a druhak u nás bola Slobodná Európa krásne vyladiteľná a tým pádom od rána do večere nahlas znela z rádia. O tom ani nehovoriac, že otec vládnucu oligarchiu nazýval zásadne „skur…ými komunistami“ a keďže mal hodne hromový hlas, bolo ho iste počuť po celom činžiaku…ale knihy, tie skrývali.

reagovať

lojzo | 29. 1. 2013 Ut 11:02 |   [3]

[2] No lebo výraz „skur…ní komunisti“ všetci naokolo chápali, ale keby niekto zbadal tie knihy, hneď by bol tvoj otec vyzeral ako podozrivý intelektuál. 8-)

reagovať

SV | 29. 1. 2013 Ut 11:03 |   [4]

reagovať

SV | 29. 1. 2013 Ut 11:03 |   [5]

[2] Ďuri, snažne prosím, ten mailík ;-)

reagovať

kopretinkaweb | 29. 1. 2013 Ut 16:13 |   [6]

u rodičov bol (a možno ešte stále je) Mňačko vystavený v prvej rade,musím si ho požičať.....

reagovať

kety | 29. 1. 2013 Ut 17:13 |   [7]

I mezi námi na gymplu Mňačko koloval, nelámali jsme si s tím hlavu a věřili jsme si navzájem…

reagovať

Jago | 29. 1. 2013 Ut 20:11 |   [8]

[7] Na gymplu za mých časů byl Mňačko povinnou četbou. Poté se časy změnily…

reagovať

SV | 30. 1. 2013 St 9:36 |   [9]

[5] díííík! ;-)

reagovať

Pripojte svoj komentár!

Môžete používať Texy! syntax.

* Hviezdičkou sú označené povinné údaje.


Rubriky

Najnovšie komentáre

Fotogalérie

    Náhodná fotografia

    Prejdite na fotografiu Bazilika sv. Vitalise – mozaika

    Všetky fotogalérie


    Obľúbené adresy



    Služobný vchod