Dnešný oslávenec: Wernher von Braun

Nemecký (neskôr americký) raketový konštruktér, priekopník kozmonautiky. Človek, ktorý sa viac než ktokoľvek iný zaslúžil o to, že ľudstvo vkročilo na povrch Mesiaca.
Narodený 23. marca 1912 vo Wirsitze (vtedy Nemecká ríša, dnes Wyrzysk v Poľsku) ako Wernher Magnus Maximilian Freiherr von Braun, zomrel 16. júna 1977 v Alexandrii (Virginia, USA).

0323-wernher-von-braun-01

(Zdroj)

Wernher von Braun vlastne prežil dva rôzne životy. Hoci od mladosti sníval o kozmických letoch, vo svojom „prvom živote“ sa stal utajeným konštruktérom nemeckých vojenských rakiet. V tom druhom, ktorý prežil v USA, si svoj sen splnil – a bezpečne doviedol zástupcov ľudstva po prvýkrát v histórii na iné vesmírne teleso.

Pochádzal z rodiny pruského veľkostatkára, drobného šľachtica a štátneho úradníka (jeho otec bol dokonca ministrom výživy a poľnohospodárstva v poslednej nemeckej vláde pred nástupom Hitlera). Na gymnáziu nebol Wernher veľmi dobrým študentom, dokonca takmer prepadol z fyziky i matematiky, keď si ale v roku 1929 prečítal knižku raketového priekopníka Hermanna Obertha Cesty ku kozmickému letu, nadchne sa pre rakety (v záujme o vesmír o podporuje aj mama, nadšená amatérska astronónka) a pustí sa aj do štúdia. V roku 1930 začína študovať na berlínskej univerzite a v metropole sa stretáva aj so svojím idolom, profesorom Oberthom, ktorý tam vedie skupinu raketových nadšencov, združených pod optimistickým názvom Spoločnosť pre kozmické lety. Mladý von Braun im pomáha pri pokusoch.

0323-wernher-von-braun-02

Von Braun s raketou v tíme Hermanna Obertha (Zdroj)

Nemecká armáda je v tom čase obmedzovaná Versaillskou mierovou zmluvou, ktorá jej po porážke v prvej svetovej vojne zakazuje používať a vyvíjať vpodstate všetky možné druhy zbraní – o raketách však v nej nie je ani slovo, veď v roku 1918 žiadne neexistovali. A práve túto medzeru sa Nemci snažia využiť a pokusy raketových nadšencov začína financovať armáda (Oberth sa odmietne podrobiť jej požiadavkám na utajenie, takže skupinu opúšťa a šéfovať jej začína vojak – kapitán Dornberger). Von Braun sa venuje vývoju motorov a prvá raketa, vyvinutá týmto tímom, doletí v roku 1932 do vzdialenosti päť kilometrov.

V roku 1934 získava titul doktora (filozofie!) na fakulte zbrojárskej techniky Univerzity Friedricha Wilhelma (jeho dizertačná práca mala pôvodne názov „Konštrukčné, teoretické a experimentálne príspevky k problému rakiet na kvapalné palivá“, kvôli utajeniu bol zmenený na „O pokusoch so spaľovaním“) a vďaka nemu je o rok neskôr vymenovaný za šéfa celej „raketárskej“ skupiny. To už je pri moci Hitler a von Braunov tím pracuje na raketách s doletom okolo 50 km, takže doterajšia základňa im začína byť malá. Armáda preto kupuje ostrov Usedom na pobreží Baltu a zriaďuje na ňom základňu Peenemünde. Jej vojenským veliteľom sa stáva Dornberger (vtedy plukovník), technickým riaditeľom (23-ročný!) von Braun. Základňa sa postupne rozrastá a o niekoľko rokov na nej pracuje 20.000 vedcov a technikov.

0323-wernher-von-braun-03

Ako technický riaditeľ v Peenemünde. Vpravo od neho stojí veliteľ základne Walter Dornberger. (Zdroj)

Začiatkom druhej svetovej vojny sú financie na vývoj rakiet paradoxne výrazne znížené – Hitler ľahko dobýja Poľsko, poráža Francúzsko a má pocit, že vojnu rýchlo vyhrá, takže prikazuje zastaviť práce na všetkých zbraniach, ktoré nie sú v stave byť zaradené do výzbroje do jedného roku. Názor mení v roku 1942 – vidí, že bombardéry odpor Británie nezlomili a nádej vidí vo von Braunovej rakete A-4, ktorá môže dopraviť takmer tonu výbušniny do vzdialenosti až 300 kilometrov, akurát ešte nie je veľmi spoľahlivá („Teraz nám už stačí len posunúť cieľovú oblasť o 180 kilometrov na sever a problém je vyriešený“ – konštatuje sarkasticky von Braun ešte v roku 1943, keď raketa pri jednom zo skúšobných letov explodovala priamo nad štartovacou rampou).

0323-wernher-von-braun-04

A-4 (V-2) (Zdroj)

 

Bojové nasadenie rakiet A-4 (známejších pod označením V-2, teda „fau-cvaj“, pričom „V“ znamená „Vergeltungswaffe“, zbraň odplaty) začalo až v septembri 1944, hlavným cieľom bol Londýn. Do marca 1945, kedy odštartovala posledná, ich bolo vypustených vyše 3000, z nich 1115 zasiahlo Britské ostrovy, asi 300 spadlo do mora a zvyšok havaroval pri štarte alebo krátko po ňom. Von Braun koncom vojny naprojektoval aj dvojstupňovú raketu A-9/A-10, ktorá mala byť schopná dopraviť tonovú nálož z Európy na New York, tá ale našťastie ostala len na papieri.

Začiatkom apríla 1945, keď už je jasné, že porážka Nemecka je neodvratná a k Peenemünde sa blížia Rusi, je základňa evakuovaná. Oficiálne sa má jej osadenstvo aj s tajnými materiálmi premiestniť do „alpskej pevnosti“, ktorá má byť centrom budúceho nacistického protiútoku, von Braun so spolupracovníkmi sa ale chystá vzdať Američanom, o ktorých si myslí, že budú mať záujem o jeho schopnosti (Rusov sa bojí, Francúzom neverí a u Britov považuje raketový výskum za nemožný z finančných dôvodov). Celá kolóna je síce sprevádzaná príslušníkmi SS (a vedci majú strach, či esesáci v skutočnosti nemajú rozkaz zlikvidovať ich), po príjazde do bavorských Álp však esesáci miznú v obavách o vlastné životy – v oblasti sa už pohybujú oddiely Spojencov. A von Braun so skupinou spolupracovníkov sa napokon Američanom vzdáva. Tí najprv neveria, že tento 33-ročný blonďatý mladík je naozaj šéfkonštruktérom obávanej rakety, keď však dôveryhodne popíše jej fungovanie a technické riešenie, presvedčia sa, že majú v rukách vzácnu korisť a začnú organizovať utajený prevoz von Braunovej skupiny do USA.

V tom čase sú už Rusi v Peenemünde a prekvapene zisťujú, ako ďaleko sú Nemci v raketovej technike („Ani my, ani Američania, ani Briti sme do roku 1945 nedokázali stavať kvapalinové raketové motory s ťahom viac než jeden a pol tony. Dokonca aj tie, ktoré sme zvládli, mali malú spoľahlivosť, sériovo sa nevyrábali a žiadna zbraň na ich základe neexistovala. A v tej dobe Nemci úspešne produkovali kvapalinové motory s ťahom 27 ton, teda osemnásťkrát silnejšie. Pritom zvládli ich sériovú výrobu.“ – popisuje situáciu sovietsky raketový konštruktér Boris Čertok, neskôr zástupca von Braunovho najväčšieho súpera Sergeja Koroľova). Sám von Braun to zhrnul vo svojom slávnom výroku „V-2 bola výborná raketa. Jedinou chybou bolo, že pristávala na nesprávnej planéte.“

0323-wernher-von-braun-09

© Bertrand Daullé (Zdroj)

Neskôr sa veľa diskutovalo o von Braunovom vzťahu k nacizmu. Asi najlepšie to vyjadril jeho životopisec Rainer Eisfeld: „Presvedčeným nacistom von Braun nebol, bol ale oportunista. V jeho prípade to za daných okolností znamenalo, že názory nacistov nezastával, ale fakticky ich realizoval.“ („Keď na Londýn dopadla prvá V-2, otvorili sme šampanské. A prečo nie? Buďme úprimní. Bola vojna, a aj keď sme neboli nacisti, bojovali sme predsa za svoju vlasť.“ – povedal neskôr jeden z von Braunových blízkych spolupracovníkov)
Každopádne všetky víťazné mocnosti po skončení vojny začali využívať znalosti zajatých nemeckých odborníkov. Von Braun a jeho skupina (spolu 118 vedcov a konštruktérov) je od septembra 1945 na americkej vojenskej základni Fort Bliss v Texase a učí Američanov ako vypúšťať V-2 (v Sovietskom zväze podobne prakticky zoznamuje Rusov s konštrukciou a možnosťami V-2 von Braunov bývalý asistent Helmut Gröttrup). To už Nemci v USA oficiálne nie sú vojenskými zajatcami, pracujú na základe zmluvy, ale nemajú bežné doklady, len špeciálne vojenské preukazy. Oproti hektickému obdobiu počas vojny veľa práce nemajú, rakety v mieri nie sú prioritou, Von Braun sa však snaží udržať skupinu odborníkov pokope: „Počkajte, až sa armáda spamätá, ruské nebezpečenstvo bude stále zreteľnejšie, potom si na nás spomenú“, hovorí svojim ľuďom – a v roku 1950, keď vypukne vojna v Kórei, sa ukáže, že má pravdu.

Američania v obavách zo Stalina poverujú von Brauna vývojom bojovej rakety, schopnej niesť trojtonovú atómovú bombu. A von Braun sa snaží – „Moja krajina prehrala už dve svetové vojny. Nabudúce by som chcel stáť na strane víťazov.“ To už je raketovému výskumu texaská základňa malá a rakeťáci sa sťahujú do bývalej delostreleckej továrne v mestečku Huntsville v Alabame. V roku 1955 získava Wernher von Braun americké občianstvo a v roku 1956 vynáša jeho raketa Redstone atómovú bombu na skúšku do vrchných vrstiev atmosféry.

V tom čase sa už ale o rakety zaujímajú aj vedci, ktorí chcú využiť družice na prieskum horných vrstiev atmosféry a prostredia nad ňou. A keď sa začali objavovať správy, že na projekte umelej družice Zeme pracujú aj Rusi, zobudili sa aj politici – a tak 29. júla 1955 vyhlasuje hovorca prezidenta Eisenhowera, že USA vypustia družicu ako svoj príspevok ku krátko predtým vyhlásenému Medzinárodnému geofyzikálnemu roku, ktorý má prebiehať od júla 1957 do decembra 1958.
Zatiaľčo však v ZSSR pracuje na družici len tím okolo Koroľova, v USA vznikajú tri nezávislé projekty – jeden pripravuje armáda (von Braunova raketa Redstone má vyniesť družicu nazvanú Orbiter), druhý vojenské letectvo a tretí námorníctvo. Celé to zastrešuje ministerstvo obrany, ktoré má jednak vybrať ten najlepší z týchto projektov a druhak dohliadnuť na to, aby práce na vedeckej družici nezbrzdili vývoj vojenských rakiet. Komisia napokon rozhoduje, že prioritu dostane „námornícky“ projekt Vanguard (hoci von Braunova raketa bola ako jediná už úspešne odskúšaná, Američania z propagandistických dôvodov nechceli, aby vedeckú družicu vyniesla vojenská raketa; a aj keď v tom čase už bol von Braun americkým občanom, zrejme zohrala úlohu aj jeho minulosť).

0323-wernher-von-braun-05

William Pickering, James Van Allen a Wernher von Braun s Explorerom. (Zdroj)

Rusi si s vojenským pôvodom svojej rakety problém nerobili, takže 4. októbra 1957 úspešne vypustili Sputnik, čím celému Západu spôsobili šok. Američania sa pokúsia vypustiť svoj Vanguard ešte v tom istom roku, ale v decembri raketa na štartovacej rampe vybuchla, družica bola vymrštená do vzdialenosti pár desiatok metrov, odkotúľala sa medzi palmy a začala vysielať svoje rádiové signály. Po tomto neúspechu dostal „zelenú“ von Braunov tím a 31. januára 1958 úspešne vypustil prvú americkú družicu Explorer (ktorá na obežnej dráhe objavila oblasti kozmického žiarenia, nazvané neskôr van Allenove pásy – čo bol napokon asi najdôležitejší objav celého Medzinárodného geofyzikálneho roka).

Von Braun už v tej dobe nie je verejnosti neznámy – už v roku 1952 uverejnil populárny časopis Collier´s Magazine jeho vizionársky seriál o budúcom prieskume vesmíru vrátane letov k iným planétam, neskôr jeho predstavy dokonca sfilmoval Walt Disney a von Braun sa podieľa aj na futuristickom programe kalifornského Disneylandu. Po úspešnom vypustení družice sa však stáva celoamerickou celebritou – novinové titulky ho označujú za „záchrancu Spojených štátov“ či „hrdinu slobodného sveta“. Von Braun preberá z rúk prezidenta Eisenhowera najvyššie americké civilné vyznamenanie a „jeho“ raketa Redstone vynáša do vesmíru šimpanzov i prvých amerických kozmonautov. Jeho popularita je taká veľká, že v roku 1959 ho odborný „raketársky“ časopis Missile Design and Development označuje za „jediného človeka okrem prezidenta, ktorému by Kongres uvoľnil miliardu dolárov“.

0323-wernher-von-braun-06

Pred mesačnou raketou Saturn 5 (Zdroj)

Potom, čo po Gagarinovom štarte vyhlasuje prezident Kennedy za cieľ americkej kozmonautiky dostať do konca desaťročia človeka na Mesiac, organizuje von Braun práce na „mesačnej“ rakete Saturn (mimochodom, označenie „mesačná raketa“ nemal rád, optimisticky tvrdil: „Nepostavil sme Saturn 5 len preto, aby sme doleteli na Mesiac a nabrali tam za hrsť prachu. Postavili sme ho preto, aby sme preskúmali celý vesmír, aby sme doleteli ku hviezdam.“ – bohužiaľ, táto predpoveď mu nevyšla).
Ale nie všetci na jeho minulosť zabudli – a keď mu na jednej z tlačových konferencií pred štartom Apolla k Mesiacu jeden z novinárov položí otázku: „Doktor von Braun, aká je pravdepodobnosť, že vypustený Saturn 5 nedopadne na Londýn?“, von Braun tlačovku bez slova opúšťa.

0323-wernher-von-braun-07

Vo svojej pracovni v NASA (Zdroj)

Saturn 5, jediná raketa v doterajšej histórii kozmonautiky, ktorá absolvovala všetky svoje štarty bez vážnejšej poruchy či havárie, po prvýkrát štartovala v novembri 1967, zatiaľ bez kozmonautov, len s prázdnou kabínou Apollo. Po ďalších dvoch štartoch bez kozmonautov vyniesla v decembri 1968 kozmickú loď Apollo 8, v ktorej ľudia po prvýkrát obleteli Mesiac, generálkou na pristátie bolo Apollo 10 v máji 1969. Spokojný von Braun odchádza v júni na dovolenku do Grécka, čo riaditeľ NASA Tom Paine komentuje slovami: „Wernher vzýva gréckych bohov a my sme zároveň poslali kozmonauta Franka Bormana k pápežovi – takže myslím, že sme pre úspech Apolla 11 spravili čo sa dalo.“ A Apollo 11 úspešné je – 20. júla 1969 stojí človek prvýkrát na povrchu iného vesmírneho telesa než rodnej Zeme. Po návrate kozmonautov hovorí prezident Nixon: „Toto je najveľkolepejší týždeň v dejinách sveta od jeho stvorenia.“ Televízny komentátor Walter Cronkite zase tvrdí: „Za päťsto rokov si podľa mňa ľudia budú z nášho storočia pamätať len jediný dátum, a to rok 1969 – rok, kedy sa ľudstvo po prvýkrát vypravilo ku hviezdam.“

Po „dobytí“ Mesiaca začína americká kozmonautika strácať dych (a hlavne peniaze, politický cieľ je splnený a Kongres redukuje rozpočet NASA, veľa peňazí „zožerie“ vojna vo Vietname). Von Braun síce presviedča, že „brať Mesiac ako známosť na jednu noc a už sa tam nikdy nevrátiť by bolo rovnako nezmyselné, ako postaviť transamerickú železnicu a potom sa len raz odviezť z New Yorku do Los Angeles“, ale postoj Kongresu (a napokon ani verejnosti) nezmení. Žiadne nové programy sa nerozbiehajú, NASA postupne prepúšťa množstvá zamestnancov a von Braun v roku 1970 odchádza na administratívne miesto vo Washingtone. Formálne je to kariérny postup, reálne ale skôr trafika pre populárneho vyslúžilca. Po dvoch rokoch je už frustrovaný viac než dosť, vo veku 60 rokov po prvýkrát v živote opúšťa štátnu službu a stáva sa viceprezidentom spoločnosti Fairchild Industries, ktorá vyrába lietadlá i družice. V nej pracuje na viacerých projektoch od vojenských až po verejnoprospešné a vzdelávacie (presadzuje napríklad vytvorenie siete telekomunikačných družíc, ktoré by umožnili vzdelávacie vysielanie pre ľudí v odľahlých častiach sveta – najúspešnejší bol tento program v Indii, kde dokonca zaviedli televíziu so satelitným príjmom v dedinách bez elektriny, ktorú vyrábali šliapaním na stacionárnom bicykli, napojenom na dynamo).

0323-wernher-von-braun-08

Ešte raz so Saturnom 5 (Zdroj)

V tom čase už ale má zdravotné problémy, ktoré sa neskôr ukážu byť rakovinou. V roku 1973 mu vyoperujú nádorom napadnutú ľadvinu, chorobu to ale nezastaví – od mája 1976 je už prakticky stále v nemocnici („Dostal som už toľko transfúzií, že môžem s kľudným svedomím tvrdiť, že som čistokrvný Američan“, žartuje). Umiera 16. júna 1977. Dnes by mal 101 rokov.

Zdroje:
Väčšina informácií v tomto medailóne je z knižiek Kolumbové vesmíru od Karla Pacnera (Paseka, Praha – Litomyšl 2006), Doktor Vesmír (BB/art, Praha 2008) od Boba Warda a Půlstoletí kosmonautiky (Epocha, Praha 2008) od Karla Pacnera a Antonína Vítka.

Komentáre

Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.

Ďuri | 27. 3. 2013 St 8:39 |   [1]

Len by som podotkol, že aj toto je zaujímavý a pútavý článok. Pozorne som si ho prečítal, niečo k tomu aj dogúglil a dlho som sa zamyslel nad osudmi dotyčného pána. Vďaka Lojzo.

reagovať

SV | 27. 3. 2013 St 10:53 |   [2]

[1] súhlas. síce nie som žiadny kozmický nadšeník, ale vždy je fajn si rozšíriť obzory.

reagovať

quick | 27. 3. 2013 St 13:40 |   [3]

Ač technický antitalent, přečetla jsem se zájmem.
Lojzo, díky.
Optimismem mne naplňuje zjištění, že když z něčeho téměř propadám, můžu se z téhož stát odborníkem světové proslulosti.

reagovať

kety | 27. 3. 2013 St 14:54 |   [4]

[3] A safra! Nejen, že si článek dodatečně přečtu sama, neprodleně k němu dotlačím i nejmladší ratolest! ;-)

reagovať

Pripojte svoj komentár!

Môžete používať Texy! syntax.

* Hviezdičkou sú označené povinné údaje.


Rubriky

Najnovšie komentáre

Fotogalérie

    Náhodná fotografia

    Prejdite na fotografiu Mauzoleum Gally Placidie

    Všetky fotogalérie


    Obľúbené adresy



    Služobný vchod