Knihy môjho života 2

Pred pol rokom som tu začal spomínať na knihy, ktoré ma v živote ovplyvnili. Dnes druhá trojica.


Jordan Radičkov: My vrabčatá

04-vrabcata-1Všetko, čo je okolo nás, prišlo na tento svet rozličným spôsobom. Tráva najsamprv vystrčí zo zeme nos, vykrúti ho dohora a tak už aj ostane – iba s tým zeleným nosom; ani uši nemá, ani nohy, ani zobák, jedine ten zelený nos. Aj strom prichádza na svet ako tráva, len je oveľa väčší a celý zarastený zeleným perím. Na jeseň z neho perie opadá a holý, holučičký strom sa celú zimu trasie zimou. My vrabce mu radíme, aby sa nezbavoval peria, lebo potom v mrazoch a pod snehom bude mrznúť, ale či si strom dá poradiť? Nenadarmo je z dreva. A drevo ostane drevom, čo priam sto rokov bude chodiť do školy, ničomu sa nenaučí s tou svojou drevenou hlavou, hoci, pravda, strom nechodí do školy. Ale inak strom nie je zlým susedom, aj keď si v ňom urobíte hniezdo, skryje ho, prituľká do svojho zeleného páperia, že ho neuvidia ani zlé oči, ani praky, ani nedobré deti, ani mačky.

– tak začína krásna detská knižka od jedného z najznámejších a najuznávanejších bulharských spisovateľov 20. storočia, Jordana Radičkova.

Prvá knižka, u ktorej som si uvedomil, že rozprávač príbehu nemusí stáť „mimo deja“ – je totiž písaná v „ja – forme“, rozprávačom je vrabčiak Džiff a hrdinami príbehu (či príbehov) sú ostatné vrabce z jeho kŕdľa. A sú to vrabce zaujímavé, napríklad náruživý zberateľ Čiku („Jasné, že každý zberateľ sa môže vystierať len toľko, koľko mu hniezdo stačí.“), večne ušomraný Môjmilýpane („Môj milý pane, neprišiel som na svet, aby ma tu niekto poučoval! To teda nie, môj milý pane!“), Mititaki, synovec bohatého emigranta Fr. T. Mititakiho, usadeného na Vtáčej Riviére (…pred odchodom z Riviéry šiel so strýkom na akúsi stanicu a tam ho oprstenili. Teraz ho budú učení ľudia podľa toho prsteňa sledovať a po nejakom čase zistia, kam vrabce cestujú. Pravdaže, aj túto vec zariadil Fr. T. Mititaki na základe svojich známostí a stykov, lebo mu veľmi záleží na tom, kam odíde jeho synovec, aby ho prípadne mohol zavolať, keď ho bude potrebovať.), či U Fu (čo znamená Junácke tričko), ktorý priletel až z Číny, keď tamojší roľníci začali s výkrikmi „Mao! Mao! Mao!“ chúdence vrabce kynožiť. Alebo Chodec, čo si hvízda („Môže byť niečo krajšie, ako chodiť po svete a pritom si hvízdať?“ – povedal si jedného dňa, a odvtedy už nevzlietol, len chodil), či samotný rozprávač Džiff, odvážny lovec snehuliakov (A mne viac netreba, na to čakám, aby od strachu zamrzol, a vtedy ja prask! odfaklím mu nos. Snehuliaci majú obyčajne nos z mrkvy, a mrkva je pre nás vrabce v zime hotová pochúťka! Moji kamaráti, poskrývaní naokolo v kadejakých dierach, jedným okom pozerajú na strašnú bitku, a to druhé od strachu zatvárajú. No keď zbadajú, že snehuliak ostal bez nosa, že sa nos váľa v snehu, vyrážajú zo seba víťazoslávne výkriky a s ohlušujúcim trepotom krídel sa zletujú na nosovú hostinu. (…) A ja sa tvárim skromne, skromnulinko a núkam našu vrabčiu čeľaď: „Jedzte, chlapci! Kým máte mňa, hladní neostanete!“)
Ten kŕdeľ si obľúbite. ;-)

04-vrabcata-2

Čiku – zberateľ vajec. Každého okoloidúceho volával, aby šiel pozrieť jeho zbierku, a bol na ňu ukrutne hrdý. Jedného dňa zavolal aj straku. Straka prišla; hlučná, brbotavá ako guľomet a zapáchala až-až, človek by si pomyslel, že sa od narodenia nekúpala. A ona sa naozaj nekúpala, ale to jej nebránilo v tom, aby chodila vyparádená – všelijaké belasé mašličky navešané na krídlach i na chvoste, a ešte k tomu všelijaké prekrížené a na mašľu uviazané čierne franforčeky…

Aj Chodec, čo si pohvizduje, sa zúčastnil na tomto rozhovore. „Podľa mňa,“ povedal, „to bolo pre nás veľké ponaučenie. Tri razy som prešiel okolo kukučky, čo najnevšímavejšie som si pohvizdoval a celkom zblízka som mohol vidieť, ako striehne a načúva ako naozajstný špión. Už vtedy mi prišlo na um, že špióni striehnu a načúvajú. A ubezpečujem vás, že dokonca aj teraz, keď my tak hlasno trkoceme, v šere okolo nás sa ponevierajú špióni, striehnu a načúvajú. Preto bude najlepšie, keď sa od tejto chvíle budeme zhovárať iba pošepky, a ak sa dá, radšej sa vôbec nebudeme zhovárať.“ A to, milé deti, ešte neexistoval internet! ;-)

04-vrabcata-3

Džiff – odvážny bojovník so snehuliakmi.

Ešte tradičná poznámka k ilustráciám: Knižku ilustrovala Božena Plocháňová, ktorej štýl kresby mám rád. A hoci oblečené zvieratká obvykle nie sú moja šálka kávy, k tejto knižke mi sedia. Skôr by som pár drobností vytkol prekladateľke Márii Topoľskej – niektoré jej vetné konštrukcie sú ozaj krkolomné.

A na záver Džiffova rada do života, ktorej sa (ako jednej z mála) odvtedy až doteraz držím:
Ak chcete odo mňa dobrú radu, teda – keď sa vám niekedy trafia jesť motýlie krídla, ani ich neobliznite. Suchšie jedlo ako motýlie krídla sa sotva nájde.


05-jozkomrkvicka-1Mária Ďuríčková: Jožko Mrkvička Spáč

Jožko Mrkvička Spáč bol „pravidelným prispievateľom“ detského literárneho časopisu Slniečko od jeho obnovenia v roku 1969 – a napriek tomu, že jeho „mama“ Mária Ďuríčková musela po nástupe „normalizácie“ post šéfredaktorky tohto mesačníka opustiť, jeho zápisky sa stali medzi mladými milovníkmi literatúry takými obľúbenými, že v roku 1972 si vyslúžili aj knižné vydanie.

 

05-jozkomrkvicka-2

V úvode knižky horeuvedené Jožkove slová potvrdzuje „Redakcia Slniečka“: Milí čitatelia, túto knižku napísal naozaj Jožko Mrkvička Spáč. Keď nám ju poslal do redakcie, všetci sme sa na nej zabávali. Ale potom nastali rozpaky: čo s tým? Niektorí sme vraveli: „Vydať, nech sa aj deti zabavia.“ Ale druhí boli proti: „Ani myslieť, veď by si žiaci ešte väčšmi pokazili písmo aj pravopis!“ (…) Nakoniec sme sa dohodli takto: niektoré Jožkove články prepíšeme do správneho pravopisu, v niektorých označíme chyby červeným, (ako keď súdružka učiteľka opravuje diktát), a niektoré ponecháme tak, aby ste sa aj Vy čitatelia mohli pocvičiť v hľadaní chýb.

A po tomto úvode nasleduje úžasná koláž textov Márie Ďuríčkovej a obrázkov Miroslav Cipára zo života neveľmi dobrého žiaka Jožka Mrkvičku. Pani Ďuríčková mala v čase vzniku tejto knižky za sebou už niekoľko detských kníh (najznámejšou a najúspešnejšou z nich bola a je Danka a Janka), začiatkom sedemdesiatych rokov však, ako som už spomenul vyššie, nemala z politických dôvodov práve na ružiach ustlané. Neskôr si kádrový profil napravovala prekladmi z ruštiny – a vďaka tomu máme napríklad krásnu slovenskú verziu Nevedkových dobrodružstiev.

05-jozkomrkvicka-3

V našej rodine sme štyria: ja, mvoj otec, Dunaj a Frída. Otec je veľmy dvoležití. Volá sa ako ja, ale račej je keď ho volajú pán majstr. Lebo on je obuvnýk. Robí v druzstevnej ďielni spolu s ujom Fundákom: oni dvaja.
Dunaj je ako mvoj brat ale je to pes. On má skvelí psí život: jedáva to čo ja, behať vje lepšie ako ja a keť dačo viparatí, vyharešia mňa. A do školi nemusí chodiť, ani vibrané slová sa učiť. Dujan má vlasne celí rok prázniny.
Frída je ako moja sestra ale je to koza.

Ilustrácie Miroslava Cipára sú jednoducho geniálne, bez nich je tá knižka vlastne neprestaviteľná. Tak vierohodne napodobňujú štýl školáckych kresieb, až má človek pocit, že pán Cipár ich musel kresliť už vo veku školopovinnom.

05-jozkomrkvicka-4

Tohto roku prišla do školy jedna nová súdružka učiteľka. Vyzerá ani dáka prepadnutá šiestačka, ale hlavu má múdru a vymyslela karneval.

Začiatkom leta sa v dedine zjavil cirkus. Ale nezastal, len sa hrnul ďalej po ceste. No na veľké šťastie sa jedna maringotka prevrhla do garáda a čosi sa na nej pohubilo.
Tak predsa ostanú u nás! Budú musieť! radoval sa Jožko Mrkvička.
Hlavný cirkusant išiel za predsedom JRD a povedal, že sa s maringotkou nemôžu zdržovať, lebo majú čosi súrne, a tak že ju predajú za babku.
V družstve je babiek dosť, tak ju iste kúpia, pomyslel si Jožko. Aj ju kúpili. Pátral on, za ktorú babku, ale nič nevypátral – a tak to vari bolo predsa len za peniaze.

Náš budík. To je takí zlosník. Zvoní ako čert. A ja uš potom len ťaško zaspím.

A dôstojnú bodku za touto knižkou tvorí seriózny vysvetľujúci až ospravedlňujúci záver, venovaný „rodičom a učiteľom“. A keďže v tých časoch bolo nevyhnutné čítať „medzi riadkami“, iste z neho bolo väčšine dospelých čitateľov zrejmé, že vydavateľ musel o vydanie Jožka Mrkvičku zviesť s nejakou nadriadenou autoritou tuhý boj. Našťastie dopadol dobre. ;-)

05-jozkomrkvicka-5


Krista Bendová: Opice z našej police

06-opice-1Keďže túto knižku som už spomínal v „osláveneckom“ článku o pani Kriste Bendovej, dovolím si odcitovať sám seba:
Detský román o troch chlapcoch (inšpiráciou boli autorke jej traja vlastni synovia) a plyšových opiciach (najprv jednej, na konci pätnástich), podaný síce z hľadiska „nezávislého pozorovateľa“, ale evidentne s pohľadom dieťaťa. Plyšové opicu sú súčasťou rodiny, prežívajú s ňou každodenný život i prázdninové dobrodružstvá. V detstve som tú knihu mal veľmi rád – a potom, čo som ju prvýkrát prečítal, som sa už nikdy nehanbil nosiť so sebou svojho plyšového macka. ;-)

Hoci hlavným hrdinom knižky je plyšová opica Fricko, rozprávanie sa točí predovšetkým okolo príbehov ľudí. A situácie sú popísané tak realisticky, že si ich vie každý veľmi živo predstaviť (a hlavne ich asi každý rodič dôverne pozná) – napríklad keď chlapci odídu so starými rodičmi (a samozrejme s opicami) na prázdniny na chatu a mama v Bratislave od nich dostáva takéto krásne listy:

Prvý list od Samka:

Milá mama! Cestovali sme veľmi dobre. Ferovi bolo pomocou vlaku veľmi zle. Fricko sedel stále pri okne a díval sa von. Potom stratil čapicu na stanici, keď sme sa bili. Ani sme ju nenašli. Pošli mu druhú, lebo mu je zima na skalpe. Opekáme každý večer pri vatre slaninu. Fricko má už celkom čierny ňufák, lebo Jožo ho stále kŕmi slaninou. Stará mama chcela vyčistiť Fricka benzínom. Ale Jožo reval a chcel hodiť benzín do pece. Stará mama začala tiež revať. Potom prišiel do kuchyne dedko. Potom už nerevali. Fricko má stále čierny ňufák.
Pozdravuje Ťa Tvoj syn Samo.

Piaty list od starej mamy:

Milá dcéra! Máme sa všetci dobre a sme zdraví. Mala by si prísť aj Ty na pár dní. Chlapci sú veľmi dobrí a počúvajú. Jožko si trošičku rozbil kolienko, ale už dva dni zasa chodí. Samka uštipla včela na líce, tak je trošičku opuchnutý. Nevidí na jedno oko, ale už je to v poriadku. Ferka uhryzla myš do prsta, ale len trošička, našťastie ju hneď pustil. Bol tu náhodou doktor, tak mu to vyčistil a previazal, aby nedostal besnotu. Ináč sme všetci zdraví a chlapci sú na počudovanie poriadni. Pošli nám nejaké čerstvé ovocie a zeleninu. A príď aspoň na dva dni, lebo chlapci sú potom lepší, keď ich Ty trochu vyhrešíš. Bozkáva Ťa
Tvoja mama.

06-opice-2

Cestou nazad z chaty (vlakom do Bystrice a odtiaľ – lietadlom) sa ale stane čosi strašné – opičiaci Fricko a Jupko sa stratia! Celá rodina je touto udalosťou zdrvená a začína sa úpenlivé pátranie:

- Nerozčuluj sa, – prosí mama dedka. – Ráno pôjdem na letisko a pozriem…
 – Nikam nepôjdeš! – rozčúli sa dedko. – Ja pôjdem na letisko! Vy všetko vždy a zásadne pomotáte. Alebo zaspíte a lietadlo odletí aj s opicami, alebo sa poriadne nepozriete. To treba vziať energicky do rúk, rozumela si?
 – Rozumela, – pípne mama. – Pôjdeš na letisko a vezmeš to energicky do rúk…
 – Tak! – povie dedko. – Človek aby za vás vyťahoval horúce gaštany z popola, to som nevidel, takúto nezodpovednosť…

Ráno o piatej nastupuje dedko do autobusu, ktorý ide na letisko.
O pol ôsmej telefonuje mame:
 – Prehľadal som všetky lietadlá, ktoré tam boli, aj dve rumunské a jedno maďarské…
 – Preboha, – zhrozí sa mama, – načo si prehľadával rumunské lietadlá?
 – Pre istotu. Keď už raz niečo robíš, treba to robiť dôkladne. Piloti boli veľmi slušní. Vysvetlil som im, o čo ide, okamžite všetko pochopili a prešli so mnou všetky lietadlá.
 – No a?! – pýta sa nedočkavo mama.
 – Potom so mnou šli ešte do kancelárie, či tam náhodou niekto opice nepriniesol. Všetky pracovníčky boli veľmi slušné, okamžite pochopili a hľadali a telefonovali…
 – No a? – mama obracia oči pri predstave, ako celé letisko hľadá dve plyšové opice. – Ale čo potom? Našiel si ich?
 – Nenašiel. – Dedko už ani nie je rozčúlený, len akýsi zronený. – Stratili ste ich definitívne, – povie celkom krotkým hlasom. – Všetko pátranie bolo márne.

Mimochodom, približne takého starého otca som mal aj ja… ;-)

06-opice-3

Opice z našej police ilustrovala, rovnako ako „Vrabčatá“, Božena Plocháňová. Obrázky sú staršie – a trochu iné – než tie vrabčie, štýlom majú blízko k ilustráciám Jaroslava Maláka (ktoré iste poznáte aspoň z českých vydaní Nevedka / Neználka, fajnšmekri si snáď spomenú aj na jeho ilustrácie Bulyčovovej Alenky).

A pre dnešok skončíme otázkou, nad ktorou si lámala hlavu teta v opravovni hračiek (áno, milé deti, aj takéto inštitúcie kedysi existovali!):

Teta trpezlivo počúva a pozerá chlapcovi rovno do očí. To bude ona, vraví si teta v duchu, to bude tá strašne škaredá a špinavá opica, tá najškaredšia, ktorú máme v oprave. Ako je to možné, že sa mu nezdá byť škaredá?

Komentáre

Pri komentovaní vás prosíme o dodržiavanie elementárnych zásad slušnosti.
Pokiaľ neviete, aké to sú, asi vám niet pomoci, ale predsa len - skúste pozrieť do záveru tohto článku.

Oby | 1. 6. 2013 So 4:40 |   [1]

Jéééj, nové knížky! :-) To se sem ještě vrátím. ;-) Teď mě čeká nějaké šití a psaní. Prozatím bych jen chtěla poznamenat, že teta v opravně hraček asi nevěděla, že „beauty is in the eye of the beholder“. Že každý z nás má svůj vlastní metr na to, co je krásné. 8-)

reagovať

TlusŤjochweb | 1. 6. 2013 So 10:53 |   [2]

„Strašně škaredá a špinavá opice…,co jen mi to připomíná,“ mumlá zadumaně Cyberštamgast.

reagovať

kopretinkaweb | 1. 6. 2013 So 11:18 |   [3]

Jožka Mrkvičku by som ešte našla u rodičov,ak si ju nevzala sestra pre decká.....tú prvú nepoznám,a opice som mala asi z knižnice,ale nepáčila sa mi tá kniha.

reagovať

pepa | 1. 6. 2013 So 14:26 |   [4]

No ani jednu neznám, asi se v Čechách neprodávaly…

reagovať

SV | 1. 6. 2013 So 19:55 |   [5]

[4] no ani ja nepoznám ani jednu ;-)

reagovať

quick | 1. 6. 2013 So 19:55 |   [6]

Sama si na dětské knížky nějak nepamatuji, jen to, že jsem záviděla bratrovi, když už si sám mohl číst Děti kapitána Granta.
Dodnes ráda nahlédnu do Anny ze Zeleného domu, i když většina dílů je ve slovenštině, v Čechách se tehdy sehnat nedaly.
Knihy, o kterých píše lojzo, neznám, ale rozhodně se poohlédnu po opicích, jako spolehlivému léku na zlepšení nálady. Podle ukázek nezklame.

reagovať

SV | 1. 6. 2013 So 19:57 |   [7]

[6] „Děti kapitána Granta“ júú, tak túto poznám! :-)

reagovať

SV | 1. 6. 2013 So 19:59 |   [8]

[6] „ale rozhodně se poohlédnu po opicích“ – správne. zverká sú skutočne spolehlivý lék na zlepšení nálady.

reagovať

kety | 2. 6. 2013 Ne 11:08 |   [9]

Asi se v Čechách opravdu neprodávaly, taky jsem nečetla ani jednu. Zato si živě pamatuju, s jakým nadšením jsem četla Troskův Zápas s nebem. A milovala jsem Gabru a Málinku, Káju Maříka i Řídicích Márinku. (Poslední dvě uváděla v hodinách češtiny naše skvělá profesorka jako příklad literárního kýče ;-) )
[6] Máš pravdu, opice mě taky už minule zaujaly. A dokonce jsou k mání:-)

reagovať

lojzo | 2. 6. 2013 Ne 11:22 |   [10]

[4] + [9] Asi máte pravdu, už som si párkrát uvedomil, že zatiaľčo u „dospeláckej“ literatúry je český a slovenský knižný trh veľmi podobný, u detskej sú to dva rôzne svety. Takisto televízne rozprávky – len málo českých večerníčkov sa vyskytlo v slovenskej televízii a naopak. Je to často škoda. :-/

reagovať

lojzo | 2. 6. 2013 Ne 11:23 |   [11]

Ale Radičkov vyšiel v roku 1973 aj v češtine, ako My vrabčáci.

reagovať

fialka | 2. 6. 2013 Ne 17:43 |   [12]

Taky mi ty knihy nic neříkají, vyrůstala jsem na jiných. Ale ze slovenských si kromě detektivek a nějaké dobrodružné literatury vzpomínám na skvělou sérii Traja pátrači.

reagovať

lojzo | 2. 6. 2013 Ne 17:44 |   [13]

[12] Traja pátrači sa tu objavia tiež, hneď nabudúce. ;-)

reagovať

Jago | 2. 6. 2013 Ne 18:17 |   [14]

Ani já se nevymykám z českého standardu.

reagovať

Bohdanweb | 2. 6. 2013 Ne 20:40 |   [15]

Páni, myslel jsem, že jsem jako kluk přečetl (skoro) všechno. Ale z těchto neznám ani jednu. Půjčíš? :)

reagovať

lojzo | 2. 6. 2013 Ne 20:57 |   [16]

[15] Jasné! Akurát že ich mám všetky len v papierovej podobe, a neviem, či ty ešte také čítaš. ;-)

reagovať

pepa | 2. 6. 2013 Ne 21:03 |   [17]

[11] No jo, ale to už jsem četl Sekoru :-)

reagovať

SV | 3. 6. 2013 Po 8:56 |   [18]

reagovať

Bohdanweb | 3. 6. 2013 Po 14:40 |   [19]

[16] Já se přemůžu. Pokud to teda nechceš naskenovat, abys držel krok z dobou. ;)

reagovať

SV | 3. 6. 2013 Po 14:43 |   [20]

[19] náhodou, je to tak romantickejšie ;-)

reagovať

lojzo | 3. 6. 2013 Po 14:46 |   [21]

[19] Už pár mesiacov skenujem kilá negatívov, fotiek a časopisov. Celkom rád by som si na chvíľu od držania kroku s dobou oddýchol – a chvíľu stál opodál. ;-)

reagovať

SV | 3. 6. 2013 Po 14:56 |   [22]

[21] môžeš pokojne aj chodiť opodál, nič ti neutečie 8-)

reagovať

Bohdanweb | 3. 6. 2013 Po 14:58 |   [23]

[20] Myslíš? Já čtu papírové knížky téměř výhradně na záchodě. ;)

reagovať

SV | 3. 6. 2013 Po 15:02 |   [24]

[23] myslím, že niekedy myslím 8-)

reagovať

SV | 3. 6. 2013 Po 15:05 |   [25]

[23] tak to ti teda muselo byť s tým Eragonom vtedy v zime na planine docela dosť zima ;-)

reagovať

fialka | 3. 6. 2013 Po 19:00 |   [26]

[13] Tak to se těším :-)

reagovať

Vinco | 20. 6. 2013 Št 10:24 |   [27]

Jožka Mrkvičku som mal doma a patrila k mojim najobľúbenejším. Oživil si mi spomienky na detstvo, vďaka Lojzo…

reagovať

lojzo | 20. 6. 2013 Št 10:38 |   [28]

[27] Rado sa stalo. ;-)

reagovať

kety | 19. 8. 2013 Po 19:08 |   [29]

Lojzo, právě jsem dočetla Opice z naší police (v českém překladu, abych je mohla časem postoupit našim mrňatům). Je to krásné čtení, díky za skvělý tip! Takových knížek, ze kterých čiší pohoda, není zas tak moc. Paní Bendová musela být fajn ženská. :-)

reagovať

lojzo | 19. 8. 2013 Po 20:33 |   [30]

[29] Rado sa stalo. Takže môžem pomaly uverejniť Knihy môjho života 3, aby si zase mala čo čítať? ;-)

reagovať

kety | 19. 8. 2013 Po 20:40 |   [31]

[30] Jasně, až dočtu Rok kohouta, budu potřebovat vzpruhu! ;-)

reagovať

lojzo | 10. 12. 2016 So 12:19 |   [32]

reagovať

quick | 10. 12. 2016 So 21:05 |   [33]

[9] Naše skvělá profesorka češtiny by říkala totéž.
Jednou zabavila při hodině spolužačce salátový román s názvem Svatební noc u lesního jezera – mimochodem naprosto nezávadný a pravila: Kocmanová, kydáš hnůj na českou literaturu. Dodnes na to na třídních srazech vzpomínáme.
To skvělá je bez uvozovek, třebaže velice přísná.

reagovať

SV | 12. 12. 2016 Po 11:46 |   [34]

[33] mne by sa noc u lesního jezera welmi pozdávala ;-)

reagovať

Oby | 12. 12. 2016 Po 12:34 |   [35]

Ha! Další, co by četla brak pod lavicí…

reagovať

Jago | 12. 12. 2016 Po 14:01 |   [36]

[35] Lepší, než dloubat do mobilu. :-)

reagovať

SV | 12. 12. 2016 Po 14:16 |   [37]

reagovať

SV | 12. 12. 2016 Po 14:17 |   [38]

[36] mojareč ;-)

reagovať

Pripojte svoj komentár!

Môžete používať Texy! syntax.

* Hviezdičkou sú označené povinné údaje.


Rubriky

Najnovšie komentáre

Fotogalérie

    Náhodná fotografia

    Prejdite na fotografiu Výhled z lanovky

    Všetky fotogalérie


    Obľúbené adresy



    Služobný vchod