Vstupný portikus k svätému Izákovi.

Kazaňská katedrála, presnejšie Katedrála Panny Márie kazaňskej, dostala meno podľa ikony Matky Božej, ktorá (ikona, nie Matka Božia) bola vykopaná zo zeme v Kazani v čase panovania Ivana Hrozného a od tej doby ochraňuje Rusko.

Tak ako sa autor svätého Izáka inšpiroval v Paríži, autor tejto katedrály, ruský architekt Andrej Voronichin sa zase evidentne vzhliadol v rímskej bazilike svätého Petra – „objímajúce“ kolonády síce počas stavby vzbudili nevôľu ruskej spoločnosti, ktorej sa nezdalo, že by ich ortodoxná cirkev mala kopírovať niečo od tej odpadlíckej západnej, ale cárovi Alexandrovi I. sa Voronichinov návrh páčil (napokon, jeho otec a predchodca Pavol I. túžil po opätovnom spojení západnej a východnej cirkvi), takže to ostalo tak.

V Kazaňskej katedrále je pochovaný maršál Michail Kutuzov, víťaz nad Napoleonom – a pred chrámom stojí jeho monumentálna socha.

Jak se Napoleon zove?

Bonaparte, Kutuzove!

Interiér Kazaňskej katedrály.

Katedrála svätého Mikuláša je hlavným kostolom ruského námorníctva. Autorom tohto pompézneho kostola v štýle ruského alžbetínskeho baroka so samostatne stojacou zvonicou je vtedajší hlavný architekt námorníctva Sáva Čevakinskij.

Ako sa na námornú katedrálu patrí, na veži zvonice nechýba lodný povrazový rebrík. 

Kozácky kostol Povýšenia svätého kríža na Ligovskom prospekte, postavený pôvodne v barokovom štýle, po prestavbe viac-menej klasicistný.

Za kozáckym kostolom sme natrafili na pamätník „cára-mučeníka Nikolaja II a jeho rodiny“. Zaujímavé, že svätými sa stali len cár, jeho manželka a syn (cárovič Alexej, vrchný kozácky ataman). Štyri dcéry vyšli naprázdno.

Väčšina petrohradských kostolov patrí samozrejme ortodoxnej cirkvi. Ale natrafili sme aj na svätostánky iných vierovyznaní – tento je napríklad protestantský.

V roku 2017 bolo nielen sté výročie boľševickej revolúcie, ale aj päťsté výročie Reformácie. Lutherovi vydržala revolúcia evidentne o dosť dlhšie než Leninovi a Trockému.

Na Nevskom prospekte sa nachádzajú aj dva chrámy, zasvätené svätej Kataríne – arménsky…

…a katolícky (bohužiaľ, keď sme ho objavili, bol už zakuklený). 

Chrám Vzkriesenia Krista-Spasiteľa na krvi, postavený na mieste, kde v roku 1881 zahynul pri atentáte cár Alexander II., nápadne pripomína moskovského Vasilija Blaženého.

Anglický historik Orlando Figes vo svojej knihe o ruskej revolúcii charakterizoval tento barák ako „príklad obludnej snahy posledných cárov pomoskovčiť Peterburg“, čo je celkom výstižné – tento byzantínsky barák pôsobí v klasicistnom Peterburgu ako päsť na oko (mimochodom, presne rovnako to Rusi spravili aj v Tallinne – medzi štíhlou severskou gotikou hanzovného mesta je capnutá takáto cudzorodá načančaná „torta“ s cibuľovými kupolami). 

Boľševici v roku 1922 vyhlásili kostol za „typický príklad úpadku ruskej architektúry konca 19. storočia bez akejkoľvej umeleckej či historickej hodnoty“, chrám vydrancovali a mal byť zbúraný. Kým k tomu došlo ale začala vojna, počas ktorej slúžil najprv ako márnica, potom ako sklad ovocia a zeleniny. V roku 1968 komunisti názor zmenili a rozhodli, že tento barák si predsa len zaslúži pamiatkovú ochranu a rekonštrukciu, takže po 27 rokov trvajúcej rekonštrukcii sa vrátil k svojmu pôvodnému účelu.

Interiér je naozaj pôsobivý – s výnimkou sokla vpodstate celý vyzdobený mozaikami, je ich vraj 7500 metrov štvorcových.

Jeden z pompéznych lustrov, zopár svätých a polovica Krista.

Apoštoli a Matka Božia (alebo že by to nebodaj bola Mária Magdaléna?).

Neviem, kto je ten ležiaci svätý, ale musí to byť dôležitá persóna, keď sa kvôli nemu unúvali hneď štyria anjeli. 

Kristus,…

…Kristus…

…a zase Kristus.

Kristus vraj vyhnal z chrámu osbchodníkov a peňazomencov. Zlodeji tam ale evidentne chodia furt.